O sebaláske s psychologičkou Martinou Baránkovou
V rámci projektu ZDRAVIE NIE JE KLIŠÉ sa v januári venujeme aj osobnostnému rozvoju, rozvoju sebavedomia a sebaláske. Myslíme zdravo a spoznávame samých seba. Naše baby Nika Synak a Majka Maňáková oslovili psychologičku Martinu Baránkovú, ktorá im odpovedala na niekoľko zaujímavých otázok.
Čo by sme si správne mali predstaviť pod pojmom sebaláska? Prečo je pre nás dôležité ju rozvíjať?
Pod pojmom sebaláska si môžeme predstaviť určitú formu vzťahovosti smerom k sebe samému. Môže sa prejaviť cez láskavé a hrejivé naladenie voči sebe. Aj vy sa niekedy rozprávate sami so sebou? Tón, akým sa so sebou rozprávame nemusí byť vždy najláskavejší. Vedomým rozhodnutím pristupovať k sebe s láskavosťou a vrúcnosťou je jedným z krokov na ceste k dobrému vzťahu k sebe.
Čo najviac ovplyvňuje sebalásku u tínedžerov/mladých ľudí?
Základy nášho správania k sebe pramenia v tom, čo vidíme vo svojom najbližšom okolí. Spôsob, akým sa k nám správajú naši blízki si ukladáme hlboko do svojej skúsenosti. Prirodzene máme tendenciu čerpať z tejto skúsenosti (nemusí to byť vedome), keď narábame so sebou. Veci, ktoré si hovoríme a spôsob akým to robíme nám môžu niekedy pripomínať práve niekoho z nášho okolia.
Ako vedia kamaráti či rodičia pomôcť niekomu, kto sa trápi nedostatkom sebalásky?
Sebaláska a celkovo vzťah k sebe sú otázky, ktoré sa dajú uchopiť aj cez rôzne techniky alebo cvičenia, ktoré nám môžu pomôcť naladiť sa na seba. To čo je však podstatné v blízkych vzťahoch je práve vzťah samotný. Priestor pre spoločný čas a činnosti, schopnosť vidieť toho druhého v jeho individualite (jedinečnosti), poskytnutie opory v ťažkých časoch… To všetko sú veci, cez ktoré môže mladý človek zhliadnuť seba cez optiku niekoho iného. Môže to byť inšpiratívny a vzorový zážitok pri nadväzovaní vzťahu so sebou.
Rovnako dôležité ako vedieť prijať pomoc od druhých je určite aj náš osobný prístup k sebe samému. Ako môžeme zapracovať na svojom vlastnom pohľade na svoje JA?
Krokov, ktoré môžem podniknúť pri tvorbe vzťahu k sebe je viacero. Už len to, že si vytvorím priestor, aby som mohla vidieť svoje emócie a z nich plynúce potreby, je mnoho. Keď tieto svoje vnútorné prejavy dokážeme prijímať s láskavosťou a rešpektom, je to ďalší level v prijatí seba.
Poznáme aj opak sebalásky?
Určite áno. Mohli by sme povedať, že opakom sebalásky je kruté správanie k sebe samému alebo neakceptovanie svojho vlastného JA.
Pre mnohých ľudí je ťažké hovoriť o svojich problémoch, otvoriť sa pred ostatnými. Prečo je to tak? Ako to zlepšiť?
Pre mnohých ľudí je ťažké otvoriť sa predovšetkým pred sebou samotným. Vidieť seba bez toho, aby sme sa hodnotili. Myslím si, že práve hodnotenia sa obávame aj zo strany ostatných, preto je pre nás ťažké otvoriť sa v otázkach, ktoré nás ťažia a vytvárajú priestor pre zraniteľnosť.
Tak, ako sa menia ideály krásy, menia sa aj problémy, s ktorými ľudia kontaktujú psychológov. Veľa ľudí sa však stále akoby zdráha povedať “potrebujem psychológa”. Vieme takýmto ľuďom trošku priblížiť vašu prácu? Prečo sa návštevy psychológa netreba báť?
Ešte stále je celkom bežná predstava, že psychológ alebo psychoterapeut je človek v bielom plášti, ktorý sa snaží čítať naše myšlienky. Alebo máme obraz terapeuta ako niekoho z filmov a seriálov, komu sa prídu ľudia zdôveriť a on ticho sedí a prikyvuje. Závisí od toho, aký druh psychológa človek vyhľadá, v zásade je však nastavenie profesionála vždy rovnaké – pozerať sa na to, čo prichádzajúci človek potrebuje a pomôcť mu v hľadaní cesty k napĺňaniu vlastného života.
Rozhovor pripravili Mária Maňáková a Nikola Synak
Za odpovede na naše otázky ďakujeme Mgr. Martine Baránkovej, PhD.